O Obci - história

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1248, keď sa pri opise hraníc zeme Zebus (Nižných Šebastoviec) uvádza, že na východnej strane susedila táto zem s územím dnešných Valalík, v 13. a 14. storočí nazývaným ako zem Kokšov. Samotná listina sa zachovala iba v odpise Spišskej Kapituly z roku 1366.

Rozdelenie dediny Kokšov na štyri samostatné dediny, ku ktorému došlo (najneskôr) v roku 14272, trvalo až do roku 1960, kedy sa dediny Buzice, Bernátovce, Všechsvätých a Košťany opäť spojili do jednej obce, avšak už nie s názvom Kokšov, ale Valaliky, preto sa na ich vývoj pozrieme oddelene.

Buzice

Do začiatku 15. st. boli súčasťou Kokšova. V portálnom súpise z r. 1427 sa uvádzajú ako BuzapeterfaZua a v tom čase patrili Petrovi Buzovi, podľa ktorého dostala dedina aj nový názov. Už v r. 1370 sa uvádza istý Juraj z Kokšova zvaný Buza a ide bezpochyby o predka uvedeného Petra Buzu. Keď na začiatku 15. st. vzniká názov BuzafaZva, bolo už územie pôvodného Kokšova a jeho okolia v značnej miere poma- ďarčené a preto aj názov podľa osobného mena Buza vzniká už v maďarskej podobe, teda s koncovkou JaZva. Názor, že osobné meno Buza súvisí s maďarským obecným názvom búza (pšenica) je nesprávny. Dá sa veľmi ľahko dokázať, že meno Buza (Búza, Búz, Buzo, Buzek, Buzko) je slovanského pôvodu. V konskripcii cirkví a fár v Abovskej stolici z r. 1746 sa uvádza o Buziciach, Bernátovciach a Košťanoch, že ľud je dvoch rečí (slovenskej a maďarskej), ale že ľud slovenskej reči prevažuje. V lexikóne z roku 1773 sa zasa uvádza o týchto troch dedinách, že v Bernátovciach a Košťanoch prevláda už slovenská reč, kým v Buziciach ešte reč maďarská. Fényes Elek v r. 1851 uvádza však Buzice (Búzafalva) ako slovenskú dedinu. Zaujímavosťou je, že terajší slovenský názov Buzice bol dedine v roku 1919 pridelený omylom podľa chybného zaznačenia v Niederleho národopisnej mape z r. 1903, keď v minulosti tento názov patril dnešnej dedine Buzica (predtým Buzita) v okrese Moldava.

Bernátovce

Do konca 14. st. boli súčasťou Kokšova. Roku 1406 vystupujú pod zvláštnym názvom Felswkaxo, Felsukaxo a Felswkaxow, teda Felsô Kaksó - čiže Vyšný Kokšov. Z listiny z r. 1406 sa dozvedáme, že držiteľom Vyšného Kokšovaje Ladislav, ktorý sa spomína ako majiteľ aj v portálnom súpise z r. 1427. Ladislav patrí k pôvodným kok- šovským zemanom. Dedina má do polovice 15. st. názov Felsew Kaxomenthzenth. V polovici 15. st. je majiteľom Bernard, podľa ktorého táto dedina dostáva v druhej polovici 15. st. nový názov Bernaldfalva, a potom neskôr Bernátfalva. Erb rodiny Bernáth (Bernard, Bernald) je na obr. 8.

Všechsvätých
Boli jadrom a strediskom pôvodného Kokšova. V roku 1427 dedina patrila tamojším zemanom (podľa Vargu Belzseiovcom a Fiiziovcoml a mala najviac obyvateľov. Keďže Kokšov sa už v 14. st. silne pomaďarčoval,jeho nový názov pre novovytvárajúcu sa dedinu Všechsvätých už vzniká v maďarskom jazyku ako Mindszent. V druhej polovici 16. st. a v 17. st. väčšina jej obyvateľov bola maďarskej národnosti reformovaného náboženstva, ktorí do r. 1695 užívali katolícky kostol. Turecké vpády a stavovské povstania spôsobili vyľudnenie obce? Od 18. st. sa dedina Všechsvätých začala poslovenčovať, ale Slováci preberajú madarský názov. Roku 1746 je dedina Všechsvätých slovenskou dedinou a aj lexikon z r. 1773 uvádza, že sa tam rozpráva prevažne slovensky. Po r. 1918 vzniká slovenský názov Všechsvätých.

Koštany
V r. 1427 bol držiteľom Koštian Bartolomej zvaný Čontoš (dictus Chonthus de Mizla), ktorý bol v r. 1410 kastelánom na Trebišovskom hradel a ktorý už v r. 1403 dostal spolu s Petrom, synom Baláža de Ronwa, od kráľa Žigmunda dedinu Luhyňa v Zemplínskej stolici. Na základe Žigmundovej donácie tento Bartolomej zvaný Čontoš dostal v r. 1418 do držby aj Nižný Kokšov, dnešné Košťany. Táto dedina sa v r. 1418, 1435 a v r. 1462 uvádza už ako Also Koxo alias Chonthosfalwa. Postupne sa pre túto dedinu ujíma len názov Csontosfalva. Od roku 1673 obec patrila košickému semináru. Podľa súpisu v r. 1720 boli v Košťanoch (Csontosfalva) tri sedliacke poddanské rodiny, ktoré mali slovenské mená. Aj podľa lexikonu z r. 1773 sa tam rozprávalo prevažne slovensky. V 18. st. už to bola slovenská dedina, ale s prevzatým maďarským názvom. Slovenský názov Košťany bol zavedený podľa NiederIeho v r. 1919 ako preklad madarského názvu.

Významné osobnosti

František Mišenko
Narodil sa 4. 10. 1884 v Sabinove, v rímskokatolíckej rodine. Mal troch súrodencov, jedného brata a dve sestry. Navštevoval a ukončil učiteľský ústav v Temešvári. Prvým jeho pôsobiskom boli Sokoľany pri Haniske, potom od roku 1906 susedná obec Krásna nad Hornádom, kde pôsobil 21 rokov. Do obce Všechsvätých prišiel ako učiteľ - správca dňa 1. 9. 1927, kde na cirkevnej škole vyučoval až do odchodu na dôchodok v roku 1945. Býval najprv v učiteľskom byte vo Všechsvätých, neskôr so ženou Gizelou a sestrou Emou vo vlastnom dome v Bernátovciach (dnes dom na Hlavnej ulici č.73). Prísne dbal na životosprávu. Zomrel 26. 7. 1979 ako 95 ročný. Pochovaný je na cintoríne v Bernátovciach.

Ján Timko
Narodil sa 15. 2. 1906 v Orlove, okres Sabinov. Ukončil 4 triedy Ľudovej školy, 4 triedy bývalej Meštianskej školy, 4 ročníky Učiteľského ústavu s maturitou a 4 roky Pravoslávnej teológie v Juhoslávii. Ako učiteľ pôsobil vo Veľkom Suléne, na bývalej Podkarpatskej Rusi, vo Vojnatine a v Sobranciach. Od 1.9. 1946 do 30. 6. 1962 bol riaditeľom Národnej školy v Buziciach - Bernátovciach, potom až do odchodu na dôchodok v roku 1970 zástupcom riaditeľa na ZDŠ vo Valalikoch. Až do svojej smrti býval spolu s manželkou v učiteľskom byte v Buziciach - Bernátovciach. Zomrel dňa 5. 11. 1975 a je pochovaný na cintoríne v Bernátovciach. Okrem učiteľského povolania sa všestranne zapájal do života v obci, či už na poli kultúrnom, alebo politickom. Bol to svojrázny človek. Na jednej strane oddane budoval socializmus, no na druhej ho často bez zábran tvrdo kritizoval. Mal rázne a energetické vystupovanie, ktorým si získal rešpekt. Dlhé roky bol kronikárom obce Buzice, obce Bernátovce a neskôr obce Valaliky.

Elemír Nickel
Narodil sa 7. júla 1924 v Budimíri. Mal troch súrodencov, dvoch bratov a jednu sestru. Sestra vstúpila do rádu alžbetíniek a prijala rehoľné meno Terézia. Vysvätený za kňaza bol 23. decembra 1950 v Trnave. Ako kaplán pôsobil v roku 1951 v Trebišove, v roku 1952 v Košických Olšanoch a v Haniske. V našej farnosti začal pôsobiť od 1. novembra 1952 do roku 1998. K jeho veľkým zásluhám patrí, že udržiaval vo farnosti vysokú návštevnosť kostola a pristupovania k svätému prijímaniu. Počas jeho pôsobenia bol v roku 1953 dokončený a posvätený nový filiálny kostol v Kokšov - Bakši, v roku 1954 bola opravená stará fara, niekoľkokrát bol opravovaný a modernizovaný farský kostol i filiálne kostoly, v roku 1970 bola postavená nová fara, ale najmä v rokoch 1992 až 1997 bol nákladom takmer 10 miliónov Sk postavený nový kostol vo filiálke v Geči. Vychoval štyroch kňazov, jedného trvalého diakona, do ženskej rehole vstúpilo šesť dievčat. Po celé dlho desaťročia obetavo slúžil svojim veriacim.

Michal Demeczky, prof.
Narodil sa 5. 5. 1855 v Bernátovciach, zomrel 15. 12. 1920 v Budapešti. Pochádzal zo zemianskej rodiny. Manželka Irma, rodená Volfová, bola maliarkou a dcérou maďarského jazykovedca G. Volfa. Študoval na gymnáziu v Košiciach a na univerzite a technike v Budapešti. V roku 1877 získal titul PhDr. v roku 1893 sa stal docentom a v roku 1912 univerzitným profesorom. Od roku 1877 absolvoval študijné pobyty na univeritách v Berlíne, Paríži a v Jene. V roku 1907 bol pracovníkom Ministerstva kultúry a školstva. Bol členom skupiny matematikom, ktorí sa ako prví v Uhorsku sústavnejšie venovali teórii čísiel. Rodina Demeczky sa do Abovskej stolice presťahovala zo Sedmohradska na konci 17 stor. Svoj šľachtický pôvod Michal Demeczky preukázal na stoličnom zasadaní v roku 1699. Na dôkaznej listine boli zaznačení jeho dvaja predkovia, otec Andrej a starý otec Pavol. Sobášom s Barborou Péderi sa Michal Demeczky v r. 1688 - 88 stal majiteľom majerov v Nižnom a Vyšnom Fuzi.

Anton Dióssy, JUDr.
Narodil sa 28. 10. 1877. Pochádzal zo starého zemianskeho rodu. V roku 1634 cisár Ferdinand II výsadnou listinou, vydanou v Šoproni 19. decembra, oddaroval zemianskym erbom jeho predkov Michala Dióssyho, ako aj jeho otca Imricha, syna Františka a súrodencov Tomáša, Jána, Alžbetu. K vyhláseniu rodinného erbu a k jeho odovzdaniu došlo v Gonzi dňa 14. apríla 1635. Hlavný nositeľ erbu, zostarlý Michal Dióssy, získal od palatína Pavla Esterházyho dotáciu na statok v Ďurkove. Jeho potomci na začiatku 18. stor. získali ženbou s rodinami Gombos, Nováki, Fúzi, Hedri, Berthóti, Okolicsányi veľkostatky v obciach Bohdanovce, Kokšov - Bakša, Všechsvätých, Bernátovce a Buzice. Pri pozemkovej reforme v roku 1947 - 48 JUDr. Antonovi Dióssymu bol celý majetok skonfiškovaný. Zomrel chudobný dňa 7. 4. 1949 a je pochovaný na cintoríne v Buziciach v rodinnej hrobke. 

ThDr. Štefan Hlaváč
Narodil 3. decembra 1903 v Budapešti a zomrel dňa 11. februára 1983 v Prešove.ícky kňaz, stredoškolský pedagóg, trpiteľ za vieru. Vyrastal v Kubrej pri Trenčíne. Teologické štúdiá ukončil v Olomouci a roku 1929 ho vysvätili za kňaza. Roku 1932 bol promovaný za doktora teológie. Medzi mládežou inicioval katolícky skauting, mnohých získal pre kňazské povolanie (medzi nimi aj terajšieho kardinála J. Tomka). Roku 1952 Dr. Hlaváča zatkla Štátna bezpečnosť. Prešiel mnohými väznicami, prepustený bol roku 1954. Vo farnosti vo Valalikoch pôsobil v rokoch 1951 -1952. Od roku 1957 až do smrti pôsobil v Hermanovciach. Na zhodnocovaní jeho osobnosti a životného diela sa pokračuje už desať rokov. Bývalí žiaci a farníci založili v Michalovciach združenie Rodina profesora Hlaváča. Spolok zhromažďuje dokumentáciu o Š. Hlaváčovi, z materiálov bolo vydaných desať publikácií, napríklad kniha Profesor Hlaváč (SSV, Trnava 1996) či kompletne doplnený životopis Po priamych cestách (3. vyd. 2001), ako aj monografia Osobnosť profesora Hlaváča (2002). Z úcty k tejto osobnosti je v Michalovciach Ulica profesora Hlaváča a uprostred nej jeho pomník. Busty s pamätnými tabuľami sú v budove gymnázia i v nemocničnej kaplnke. Vo Valalikoch pred kostolom je vybudovaný Park profesora Hlaváča s pomníkom. V Hermanovciach vedľa kostola je jeho upravený hrob. V Kubrej pomenovali po ňom námestie, kde na centrálnej budove je osadená pamätná tabuľa a meno prof. Hlaváča nesie aj tamojšia lekáreň.
Tohto roku si pripomíname dve jeho jubileá - 20. výročie odchodu do večnosti a nedožitých 100 rokov od narodenia.

História obce bola spracovaná s použitím materiálov z knihy "Valaliky od najstarších čias po súčasnosť", autorky- našej rodáčky - Mgr. Anny Tkáčovej vydanej v roku 1998 pri príležitosti 750. výročia prvej písomnej zmienky o obci Valaliky.
     Mgr. Anna Tkáčová z lásky k svojej obci preštudovala a spracovala veľké množstvo historických dokumentov, aby táto kniha mohla vzniknúť. Za svoj krátky "život" sa kniha stretla s veľkým ohlasom u laickej, ale aj odbornej verejnosti.

Krst knihy: zľava Ing.M. Tóth (starosta obce), Ing.M.Sabolová((poslankyňa NR SR) Mgr. Anna Tkáčová (autorka knihy) a Ing.Š.Petrík (zást.starostu) v r. 1998	Kniha Valaliky od najstarších čias po súčasnosť